Katka Žilová z kapely Plyš: V textoch idem do hĺbky, inak to neviem

Plyš v těchto dnech finišuje s debutovou deskou, je to tak? Jak se bude chystané album jmenovat a kdy ho spatříme na pultech obchodů?

Bude sa volať Líška podľa jednej z piesní a vyjde, ak sa nič závažné nestane, 27. januára 2017. Následne by sme ho chceli pokrstiť niekoľkými koncertami v okolí.

Nahrávání probíhalo u Mroše. Jak bys zhodnotila spolupráci s ním?

Mroš je pohodový, za mixpultom veľmi kľudný človek. Pracuje rýchlo, má dobré ucho a veľa skúseností. Nahrávali sme u neho spoločne bicie a basu, potom som si nahrané stopy vzala domov do svojho domáceho štúdia, doplnila tam spev, gitary, klávesy a perkusie, druhá Katka nahrala vokály a s našim hosťom Vojtom Drnkom sme, taktiež u mňa doma, nahrali akordeón. Na záver som to zase všetko vzala do štúdia, kde sme to zmiešali. Mroš na túto formu spolupráce pristúpil bez akýchkoľvek námietok, čo si veľmi cením. Získala som čas a určitý kľud na finalizáciu aranžmánov.

Podílel se Mroš i na věcech vyloženě neřemeslných, zastával třeba práci producenta?

Nie, album sme si produkovali sami, len výnimočne sme tu a tam po debate s Mrošom niečo vyhodili, nejaký nadbytočný ambient, alebo skôr doplňujúci nástroj. Naopak, myslím, že som mu nechala pomerne voľnú ruku ohľadom mixu, keďže poznám jeho predošlú prácu, vedela som, čo môžem očakávať. Takže som si záver spolupráce veľmi užila, relaxovala som na pohovke, sŕkala kávu či iné lahodné nápoje a Mroš za pultom makal, tu a tam mi niečo pustil, ja som pokývala hlavou, niečo sme pridali, niečo ubrali, a tak ďalej, a tak ďalej, až bolo hotovo.

Vyjde album pod hlavičkou nějakého labelu, nebo ho vypustíte ven vlastním nákladem?

Vyjde po hlavičkou frýdecko-místeckého Sweetsen Records, z čoho mám ja osobne nesmiernu radosť. Samozrejme, je mnoho väčších a renomovanejších, ale mne je toto obzvlášť milé, pretože spadá pod benefičný Sweetsen Fest, výnimočnú akciu, ktorá už pekných pár rokov spája miestnu scénu a šíri medzi muzikantov i poslucháčov taký ten zdravý lokál patriotizmus, každoročne sa naň veľmi tešíme. Je to pre mňa veľká pocta môcť sa zaradiť vedľa muzikantov ako je René Souček či David Stypka a Bandjeez, ktorí pod týmto lablom vydali svoje debuty. Ďakujem týmto Petrovi Korčovi, ktorý tomu všetkému velí, že nám dal dôveru.

Hudebně bych si Plyš troufala onálepkovat jako alternativní folk. Vnímáš svou kapelu podobně, tedy jako součást malé scény okolo kapel Květy, Biorchestr či Listolet?

Áno, to je vcelku presné. Určite vychádzame z folku, z jeho najsilnejšieho obdobia v 70. a 80. rokoch minulého storočia. Počúvame ale snáď všetko okrem dychovky. Ja hlavne súčasný, civilnejší jazz, dobrý autorský pop, crossover či elektroniku, mám veľmi rada i folklór a klasickú hudbu. To všetko sa potom odrazí na mojej vlastnej hudbe. Scénu alternatívneho folku by som však nenazvala malou, zdá sa mi akurátna, každý žáner má svoj potenciál čo do počtu kapiel i fanúšikov. Alternatívny folk vyžaduje veľký rozhľad, zároveň veľkú toleranciu a taký špecifický orientačný zmysel, pretože nie je nič ľahšie, ako sa v tom množstve inšpirácií stratiť. A chce to i dávku odvahy ísť vlastnou cestou, nesnažiť sa znieť ako niekto iný.

Všechny zmíněné kapely mimochodem pocházejí z Brna. Mám pocit, že na Ostravsku podobné experimentální folkařiny moc „nefrčí“…

V kraji, ktorý dal svetu Jaromíra Nohavicu sa tomu ani veľmi nečudujem. Kumšt pesničky v tej čistej archetypálnej podobe bez experimentálnych nánosov dotiahol takmer do dokonalosti, a tým dokáže osloviť naozaj široké publikum. Je to osobnosť, ktorá výrazne ovplyvnila jednu až dve generácie poslucháčov i samotných autorov. Navyše, nazdávam sa, že k Ostravsku vždy viac patrila najmä tvrdšia muzika, či už rock, grunge alebo indie, túto scénu vyššie menovaný až tak nezaujíma, ona si ide vlastnou cestou. Na alternatívu v týchto podmienkach zákonite nezostáva príliš veľa priestoru, navyše ešte na folkovú… Ale to je len môj osobný názor tu a teraz, hudba celého sveta je dnes dostupná ako nikdy predtým, generácia dnešných dvatsiatnikov nie je niečím zviazaná, už vôbec nie lokálnymi vzormi. Zajtra, o mesiac, o rok sa môže objaviť miestna kapela alebo pesničkár, ktorý tento môj dojem úplne poprie a bude to len dobre.

Tvé texty jsou často velmi osobní, někdo by možná řekl až intimní. Kde se v tobě bere touha ventilovat ty vůbec nejniternější pocity?

Asi je za tým túžba po obyčajnej blízkosti, po porozumení a ľudskosti. Som taký spoločenský introvert, nenápadne plávam davom a „hádžem návnady“, hľadám ľudí podobne zmýšľajúcich a cítiacich. Úspešnosť lovu kolíše – občas dlho, dlho nič, a potom tri dni po sebe narazím na úžasného človeka, s ktorým sa od prvej chvíle bavím tak, ako by sme sa poznali roky a nie je to o spoločných názoroch, alebo záujmoch, práve naopak, tie môžu byť i úplne opačné. Je to takej tej človečine, zdieľnosti, nadšení, o obyčajnej schopnosti počúvať jeden druhého. V textoch, zvlášť v tých starších, idem naozaj do hĺbky, ale inak to neviem. V tých novších naopak občas chytím inšpiráciu i zvonka, požičiam si príbeh či pocit od niekoho iného, ale vždy tam niečo pridám tak, ako keby sa to stalo mne.

V tomto ohledu mi přijde poetika tvých textů něčím neobyčejně podobná té od slovenských Živých kvetů. Náhoda?

Och, to mi veľmi lichotí! Moja cesta k tejto kapele bola veľmi netypická a veľmi dlhá, dá sa povedať, že hoc sme – ja i kapela – z Bratislavy, nikdy som ich nepočúvala, spočiatku som ani veľmi nerozumela ich spoločenskej angažovanosti, nesedel mi ich prejav a to málo, čo som od nich poznala, ma nijako neuchvátilo. Lenže toto leto som sa ocitla na festivale, kde hrali i oni a dokonca hneď dvakrát. A aby to bolo zaujímavejšie, ten festival sa odohrával dvanásť hodín cesty juhovýchodne v rumunskom Banáte. Nebolo kam uhnúť, ani keby som chcela, tak som sa tam postavila pred to pódium, s každou pesničkou mi sánka padala nižšie a nižšie a dodnes visí (úsměv).

Podobnosť Plyšu a Živých kvetov sa teda zdá čisto náhodná, to, čo nás asi spája je taký ten civilný prejav a podobný cit pre melódiu, Oni rešpektujú prirodzený rytmus slovenčiny, nepredlžujú krátke slabiky. To mám veľmi rada a pre slovenčinu typické pravidlo striedania dlhých a krátkych slabík veľmi ctím. Podobne to robí i Dorota Nvotová, košická kapela Kolowrat, popradský pesničkár Števo Šanta, výtvarník a pesničkách Peter Piatko z Martina, ctili to i Jaro Filip či Dežo Ursíny. Textovo sú ale Živé kvety z môjho pohľadu oveľa ďalej, krásne používajú bratislavské reálie a vedia brnknúť i na spoločenskú strunu. Text piesne To, čo nás spája považujem za jeden z tých najsilnejších, čo v kontexte súčasných udalostí vznikli, zároveň je absolútne nadčasový.

V nedávné době Plyš odehrál několik koncertů v pozměněné sestavě s akordeonistou Vojtou. Máme si zvykat, nebo počítat s návratem původní členky Katky Kuchárové?

Katka z Plyšu neodišla, iba si odskočila do pôrodnice po bábätko (úsměv). Už nejaký čas predtým mala akordeón doslova zakázaný a mne bolo ľúto zrušiť pár koncertov, ktoré už boli dohodnuté. Tak som si vyhliadla záskok. Vojta Drnek, konzervatorista, teda mladíček, ale absolútny profesionál, srdcom jazzman. Napriek tomu, že ani zďaleka nehráme jazz, šiel do toho veľmi poctivo a myslím, že sa mu tie moje pesničky i páčili. Pre mňa ako kapelníčku to bola cenná skúsenosť. Najradšej by som ich mala oboch. Vojta však na jeseň nastúpil na JAMU v Brne, možno sa niekedy objaví ako hosť, ale ďalej pokračujeme v trojici. Pribrali sme ale nový nástroj, malý syntetizér, ktorý už bude počuť i na albume, a pracujeme na tom, aby sme tento zvuk a bohatšie aranže dostali i na pódiá. No a keďže som tam toho povymýšľala neúrekom, vyzerá to, že priberieme k tomu nástroju i človeka, ak nie na stálo, tak aspoň ako stáleho hosťa. Niečo už je rozpracované, tak držte palce.

Ty i Katka Kuchárová pocházíte ze Slovenska. Proč jste se obě rozhodly přesunout do Čech a proč nakonec zrovna do Ostravy?

V mojom prípade sú to zas tie internety (úsměv). Pracovala som chvíľu v Prahe a po nejakom čase som zistila, že to bolo fajn, ale že stačí. Zľahka som začala plánovať návrat do Bratislavy, a keďže som sa cítila trochu stratená vo vzťahoch, skúsila som urobiť hrubú čiaru pomocou internetovej zoznamky, podotýkam, že bola slovenská. A ozval sa mi i jeden sympaťák z Ostravy. Takže som v tom úplne nevinne (smích).

Váhala som, pretože som si to všetko predstavovala inak, ale povedala som si, dám tomu šancu. Dnes viem, že som spravila dobre. Niečo som stratila, ale mnohé som získala. Hlavne som si Ostravu, Frýdek-Místek, Beskydy, vôbec celý región veľmi obľúbila, našla som tu veľa príjemných miest, stretla mnoho skvelých ľudí. Za ten čas, čo tu som, okrem iného s potešením sledujem nenápadnú premenu ostravského centra, ktoré podľa mňa stále viac ožíva. Naďalej sa pomerne často do Bratislavy vraciam, pretože chvíle s najbližšími sú mi veľmi vzácne. Už je to tak, už mám definitívne dva domovy a k úplnému šťastiu mi chýba už len teleport, aby sa tie presuny trochu skrátili (úsměv).

Daniel Salontay z kapely Longital se ti kdysi snažil vymluvit, abys do sestavy přibírala bubeníka. Co na vás říká teď? Uznává, že se před lety mýlil?

Hm, to bol čarovný večer vtedy u Arnošta vo Frýdku… Hrali tam vtedy Longital a pred nimi výborná frýdecko-místecká kapela Hrozen. A Dano ma zas až tak neodhováral, skôr len varoval, že s bubeníkmi sú furt nejaké problémy. Ale neodradil ma, bicie sú môj osudový nástroj, pre bubeníkov mám slabosť. Náš bubeník Tomáš, ktorého som si tam v ten večer vyhliadla, je o pol generáciu mladší než my dve s Katkou, nejakú chvíľu sme sa oťukávali, ale našli sme sa. Je to šikovný, jemný a premýšľavý mladý muž, navyše veľmi tvárny – keď mu naznačím, aby hral menej, trochu sa zaškaredí, ale fakt len trochu, a zahrá menej… Vie prispôsobiť dynamiku hry pesničke či kapele, a to nie je až tak samozrejmé. A čo na to Dano? To neviem. Netuším, či si nás niekedy niekde vypočul, ale bez ohľadu na to som si istá, že sa mýlil, pretože „do roka a do dňa“ pribudol do Longitalu bubeník Marián (smích).