Internetový deník pro kulturu a umění

Úvod Obraz & Slovo Lysáčkův student Tomáš Beňadik místo Coca-Coly propaguje slovenskou Žin-Čicu

Lysáčkův student Tomáš Beňadik místo Coca-Coly propaguje slovenskou Žin-Čicu

22.11.2013 Obraz & Slovo

Slovenský výtvarník Tomáš Beňadik chodí v červeném tričku ve stylu Coca-Coly, ovšem místo globálního nápoje propaguje slovenskou Žin-Čicu. Vystudovaný animátor umění na trnavské pedagogické škole ukončil v létě roční stáž ve Francii a nyní studuje intermediální tvorbu v ateliéru Petra Lysáčka v Ostravě. Mladý umělec vystavuje svá díla v galerii Rubrum, expozice bude k vidění do příštího pátku.

Zvětšit obrázek

Student ostravské Fakulty umění Tomáš Beňadik.
Foto: Martin Popelář

Vaše tvorba je silně angažovaná, posmíváte se slovenskému národovectví a katolictví, nadnárodním firmám, ale i Čecháčkům a jejich víře v „chrámy konzumu“. Ve vaší generaci to nebývá zvykem, dělá se často spíše „umění pro umění“, řeší se vztahové věci… Proč jste se pustil do polemiky se společností?  

Ako silne angažovaná mi príde tvorba z obdobia na pajdáku v Trnave. V ateliéri v Ostrave som si uvedomil, že konotácia na sociálny kontext by mala byť v diele prítomná skôr latentne, že naša generácia často len preberá stratégie koncepťákov 60. a 70. rokov. Pokiaľ sa niekto chce venovať angažovanému umeniu naplno, mal by postupovať aspoň podľa stratégií ruských alebo českých skupín, nie ako u nás v opatrníckom duchu „každý trošku“. Ale ironický podtón mi je vlastný snáď odjakživa. Existencia akejsi postmodernej frašky mi ho len umocnila.

Viděl jsem vás na festivalu Malamut, jak vnímavě sledujete každou performanci. Baví vás tento typ pomíjivého umění?

Určite baví, väčším problémom sa mi zdá podobný obraz vytvoriť, zvlášť pokiaľ má ambíciu stať sa trvalejším, než „pomíjivým“. Osobne som viac zvyknutý na objekty, inštalácie, alebo enviromenty, kde divák vníma všetky zložky paralelne, v jednom čase. Na druhej strane, atmosféra Ateliéru intermédia priam provokuje k realizácií podobných eventov.

Strávil jste celý rok na stáži ve francouzském Le Mans. Jak se tam přistupovalo k výuce intermediální tvorby? Očekával bych, že Francouzi přece mají před Ostravou nějaký náskok a nové trendy v umění se tam plynule přelévaly na vysoké školy i po celá sedmdesátá a osmdesátá léta, zatímco u nás jsme se v té době vraceli k socialistickému realismu padesátých let.    

École Superiéure des Beaux-Arts du Mans, čiže Vysoká škola výtvarných umení v Le Mans, je zhruba porovnateľná s Fakultou umění Ostravské univerzity, s tým rozdielom, že študenti sa neprihlasujú na jednotlivé odbory, ale absolvujú takpovediac prípravný prvý ročník, na konci ktorého si vyberú možnosť Art alebo Design. V druhom ročníku, ktorý som absolvoval, sa povinne študoval okrem teoretických celý diapazón praktických predmetov, takže svojím spôsobom to tam intermediálne bolo. Až v treťom ročníku nie sú študenti nútení tráviť v škole viac ako 40 hodín týždenne a vyberajú si 3 až 4 ateliéry. Samozrejme, že na škole sa pracovalo v súlade so súčasnými trendami, no našťastie v Trnave aj v Ostrave som bol na nich odchovaný rovnako dobre.

Jaké byly zásadní rozdíly mezi výukou na Fakultě umění v Ostravě a školou v Le Mans?

Systém výuky bol na naše pomery stredoškolský, hoci čo sa týka obsahu, nemôžem si sťažovať. Vďaka fundovaným pedagógom a neporovnateľne lepšiemu technickému zázemiu školy som mal možnosť (znovu)objaviť iné možnosti v tvorbe, k prístupu k nej. Pozoruhodným momentom bolo, že na škole sa prakticky neriešilo umenie staršie než z 19. storočia, na dejinách umenia sme sa venovali historickému vývinu a interpretácii určitej špecifickej témy. Zároveň bol kreditovo najvyššie ohodnotený predmet Všeobecná kultúra a filozofia, ktorého ekvivalenty by sme v našom kontexte našli skôr ako nepovinné predmety.

 

Dovedete si představit, že byste svůj tvůrčí život trávil v Le Mans? A v Ostravě? V Trnavě? Kde vlastně? 

V Le Mans určite nie, napriek tomu, že je to 300tisícové mesto, porovnateľné s Ostravou, absenciou galérií a eventov mi pripomínalo Trnavu. Naopak, 80tisícové prístavné mesto Saint-Nazaire ma oslovilo svojím potenciálom využiť industriálne dedičstvo, rovnako ako Ostrava. Takže v ideálnom prípade by som si vedel predstaviť život v týchto dvoch mestách, no vo všeobecnosti by som ako miesto pre svoje pôsobenie definoval kreatívne využívaný posindustriál s liberálnou atmosférou a špecifickým geniom loci. Ale tým je napríklad aj Bristol.

Zkuste teď porovnat studia ve Francii s Trnavskou univerzitou.

Som bakalárom odboru Animácia výtvarného umenia, čiže by som mal pracovať ako galerijný animátor. Tento odbor som vyštudoval na Katedre pedagogiky výtvarného umenia na Pedgagogickej fakulty Trnavskej univerzity. Pokiaľ ide o Le Mans, čiastočne to bol pre mňa flashback Pedagogickej fakulty, kde sa robilo čo najviac cvičení, no v Le Mans sme snáď išli do hĺbky ešte menej. Akoby nebol čas konzultovať s ohľadom na individuálnu tvorbu, ako som už zvyknutý z ostravského ateliérového systému. Týmto môžem vzdať hold prof. Balážovi, ktorému sa za 20 rokov podarilo v Trnave vybudovať ostrov pozitívnej deviácie, na ktorý sa bežne hlásia študenti z Bratislavy, keďže tamojší pajdák má stále socialistický étos.

V Galerii Rumbrum vystavujete práce, které vznikly ve Francii, nebo reagují na vaši cestu do Británie. Zajímavá je třeba „mapa“ Československa promítnutá do ateliéru ve škole v Le Mans. Co jste tím chtěl říci?

Hneď v prvý deň som sa v oficiálnom príhovore riaditeľa školy dozvedel, že je možné ísť na Erasmus okrem iného do Československa. Potom som sa samozrejme ešte pár krát stretol s onou dožívajúcou legendou, nehovoriac o tom, že otázka „Odkiaľ si?“ zvykla zabrať dosť času. Tak som si vytvoril takmer didaktickú pomôcku, kde som využil „trompe l’œil“ na demonštráciu klamu o Československu, a ukázal, že pochádzam z Trnavy, narodil som sa v Bratislave, a momentálne študujem v Ostrave. Podnet k realizácii mi však dalo voľné zadanie od profesora perspektívy, ktorý sa nám snažil dokázať, že perspektíva nie je len brunelleschiovsko-albertiovská záležitosť, ale aktuálna téma prelínajúca sa s art-vedeckými expereimentami, či osobným uhlom pohľadu.

A další práce? Která z vystavených prací v přívozské galerii je vám nejbližší?

Aktuálne snáď cyklus prác Tranzit a Karlavagnen (švédsky Veľký voz), ktoré reflektujú predovšetkým globálnu mobilitu. Kým prehistorické kultúry prepravovali na pomerne dlhé vzdialenosti megality, ktoré tu ostali zatiaľ 5000 rokov, v súčasnosti cestujeme pomerne často a individuálne, pričom výsledok často nebýva trvanlivejší než neóny a lepiaca páska, z ktorých je zostavený stan v intervencii Tranzit 3. Na druhej strane, ako naznačuje kresba Karlavagnen 3, niektoré súčasné realizácie napriek svojej prchavej podstate sú až modernistickým dôkazom ľudských schopností, presahujúci rámec každodennosti a banality.

Nastavil jste zrcadlo i Francouzům, jak ukazuje výstava. Vysvětlete alespoň nějaké dílo tohoto typu. A neurazili se v Le Mans?  

Exemplárnym príkladom je maľba Mild Ouest wild est, kde som reflektoval skutočnosť, že francúzsky západ, predovšetkým „domovské“ Le Mans, mi prišlo nudné, v kontraste s okrídleným Wild West, hoci priamo priznávam, že občas bolo pre mňa aj divoké. V druhej vrstve je to parafráza vyjadrenia, že Západ je dnes na Východe, respektíve naopak. V každom prípade, domáci sa s mojim názorom stotožnili. Dianie z Le Mans sťahuje Paríž rovnako, ako Bratislava z Trnavy, a to aj bez politických tlakov.

Ivan Mottýl | Další články

Přečtěte si více z rubriky "Obraz & Slovo", nebo přejděte na úvodní stranu.